Kdo přispěje?:Dokud dýchám, doufám.

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Preši